Christmas are coming…

O dva týždne sú tu Vianoce. Ani sa mi to veriť nechce. Ten pocit je takmer surreálny, najmä keďže tu v Saigone Vianoce nepripomína nič okrem často gýčovej výzdoby. Tieto Vianoce, napriek nedostatku predvianočnej nálady, sú špeciálne. Nielenže sú to moje prvé Vianoce vo Vietname, sú to moje prvé Vianoce s mojou novou rodinou – s mojím manželom. A nedá mi napísať, že som neuveriteľne vďačná, že ako nová rodina môžme tieto Vianoce tráviť spolu a spoločne si vytvárať naše slovensko-americké tradície a zvyklosti. Samozrejme, chýbajú nám naše rodiny a chceli by sme, aby sme sa niekde mohli všetci pokope stretnúť a povianocovať si spolu, ale na druhej strane máme jeden druhého, sme už samostatná rodinná jednotka :)

No a nebudú to len naše prvé spoločné Vianoce (tie minulé som ja trávila po dvoch rokoch v Kambodži konečne doma na Slovensku s našimi a sestrou u starkých v Henckovciach, predtým, ako som sa presťahovala do Vietnamu, a Todd ich trávil s bratom a kamarátom v mojej ľúbeznej Kambodži), ale budú to aj prvé Vianoce, keď sa budem ja musieť postarať o zásobu vianočného pečiva a vytvoriť nám tú pravú atmosféru. Čo vám poviem, trošku sa mi trasú kolená, ale tak snáď to nejako zvládnem :)) Budete to mať určite zdokumentované aj tu, či už to budú správy dobré alebo horšie – v podobe prihorených perníkov, či nepodarenému zemiakovému šalátu. To, že som sa do predvianočných príprav doteraz zapájala jedine ak plnením orechov a následnou konzumáciou toho, čo moja starká a mamina vytvorili, by som sem radšej ani písať nemala… takže do Vianoc idem s panenskou nevinnosťou a uvidíme, aký masaker z toho bude :)) Môže sa celkom kľudne stať, že vianočná večera nebude. No a to ma privádza aj k tomu, že si vlastne musíme aj dohodnúť, kedy to tie Vianoce vlastne sú a kedy nám Ježiško/Santa prinesú darčeky.

No a darčeky sú kapitola sama o sebe. Jasné, že ako dieťa (a aj ako dospelá, nebudeme si klamať) som sa vždy neuveriteľne tešila, keď pod stromčekom bolo kvantum balíčkov a po vianočnej večeri sme sa so sestrou nahrnuli do obývačky a rozbalovali sme. A ešte. A ešte… nemalo to často konca kraja. A prezradím vám tajomstvo. Keďže sme každé Vianoce trávili u starých rodičov, darčeky sme dostali vždy na dvakrát – v Bratislave sme rozbalovali tie, čo boli príliš veľké alebo nepraktické na prenášanie a u starkých bola potom na Štedrý večer druhá dávka. Takto s odstupom trochu maminu ľutujem, že musela pre obe vždy vymyslieť toľko darov a obdivujem, že na 90 percent sa trafila. S vekom ale asi človek trochu potrebu dostávať stráca a nahrádza ju radosť z dávania. Veď nakoniec Vianoce by nemali byť o daroch, ale o blízkych, rodine a tých úsmevoch, ktoré sa objavia na tvárach tých, čo ľúbite, keď si otvoria darček alebo sa s chuťou zahryznú do perníkov či vanilkových rožkov, ktoré ste napiekli… Darmy to v našej domácnosti asi tento rok nebude veľmi prekypovať. Namiesto ďalších vecí sa tak asi vyberieme niekam na výlet a ja konečne spoznám viac z Vietnamu a ochutnám nejaké lokálne dobroty mimo Saigonu.

Chodí mi ale po rozume ešte jedna vec… Tento rok som opustila oblasť pomáhania druhým a začala som zarábať niekomu peniaze. Nieže by ma moja práca nebavilo, to nie, baví ma a veľa som sa naučila, čo ma teší, ale viete si predstaviť ako človeka napĺňa niečo, čoho úspech sa meria v profite, keď predtým sa môj úspech meral v počte detí nenakazených HIV. Realita je ale taká, že v rámci Saigonu sú moje možnosti obmedzené a tak sa teším, že mám prácu a že ma aj baví, aj keď napĺňa menej ako by som chcela. Na druhej strane v roku 2011 sme boli opäť svedkami hladomoru v africkom rohu, pretrvávajúcich problémoch v Sudáne či Demokratickej republike Kongo, zemetrasenia a tsunami v Japonsku, záplav v Thajsku a Kambodži… Nech rátam ako viem,, napriek mojím malým príspevkom som tento rok dala menej ako som dostala. A aj keď toto možno niektorí ľudia budú brať ako kupovanie si svedomia,  a môže to tak z časti byť, no realita je taká, že Vianoce sú čas, keď sa veľa z nás zastaví a po hektickom roku si uvedomí, za čo všetko sme v našich životoch vďační . A že to nie je samozrejmé a sme privilegovaní v tom, že každý deň nemusíme bojovať o prežitie a môžme si žiť život, ktorý nás baví, robiť veci, ktoré chceme (ako napríklad písať blogy o jedle a varení). A tak veľa z nás siahne po peňaženkách a snažíme sa dať trošku späť… A tak možno, ak môžte, kúpte o darček menej, či upečte o jeden druh vianočného pečiva menej, a skúste ušetrené peniaze venovať na vec, ktorá podľa vás robí svet lepším. Jasné, že problémy sveta nebudú hneď preč, ale tomu človek, ku ktorému sa naše peniaze dostanú a ktorý tak bude mať či už čo najesť, prístup k potrebnej liečbe, vzdelaniu, či pôžičke na začatie malého podnikania, tomu tak zmeníte život. Zmena nenastane zrazu, zmena je postupná a je vytvorená tým, že sa ľudia zaujímajú o problémy okolo seba a robia malé kroky na to, aby sa situácia zmenila k lepšiemu… a tak ako cez food blogy bojujeme za to, aby ľudia viac premýšlali o tom, čo jedia, robili lepšie stravovacie rozhodnutia a tiež objavovali nové chute, tak mimo blogov skúsme bojovať napríklad za to, aby sme si mohli tieto blogy písať vo svete, kde ľudia  neumierajú od hladu…  

Začať môžte napríklad aj tu:

Magna deti v núdzi

Človek v ohrození

Oxfam

Charity Water

Kiva

Mamine vanilkové rožky z minulého roku ~ Snow vanilla cookies my mum made last year

Christmas are here in two weeks. It seems quite unbelievable. The feeling is even more surreal since the only thing reminding us of Christmas in Saigon are kitschy Christmas decorations. But these Christmas are really special despite the lack or proper pre-Christmas mood. Not only they re the first ones spent in Vietnam, they are the first ones with my new family – my hubby. And I can’t help but write that I’m extremely grateful  that we, as a new family, can spend these coming Chritmas together and we can start to create our special Slovak-American traditions and rituals. Of course, we miss our families and we’d love to meet somewhere and celebrate Christmas together, but on the other hand we have each other and now we are an unique family unit :)

And on the top of that, these are not going to be our first Christmas together – last year I spent them at home before moving to Vietnam, with my parents, sister and grandparents at my grandparents in Henckovce after spending two previous Christmas in Cambodia, and Todd spen them with his brother and friend in my beloved Cambodia – this year it will be me to take care of all the Christmas baking and creating the special atmosphere. My knees are shaking a bit for sure about it, but I hope I can manage somehow :) For sure the whole documentation of it will be available here, whether it will be a success or failure in a form of burnt gingerbread cookies or not so great potato salad. And the fact, that till now my only contribution to the Christmas baking was only in the form of filling in nut cookies and eating what my mum and grandma prepared, should be buried somewhere really deep… so I’m diving into these Christmas like a virgin and let’s see what massacre will come out of it :)) I think it’s quite possible that there will be no Christmas dinner. And that leads me to another thing we need to figure out – when exactly are those Christmas happening and when Ježiško/Santa should come with presents.

And presents, that’s a whole another thing. Of course, as a small kid (and as a grown up too, let’s not lie here) I was always incredibly excited when I found a lot of presents under the Christmas tree and after the Christmas dinner, we rushed into the living room with my sister and we were unpacking them all. And some more. And some more… often it had no end. And one little secret. Since we spent each Christmas at our grandparents, we always got our Christmas presents in two takes – those we got in Bratislava were the big ones not very practical to carry all the way to Henckovce and then on the Christmas Eve at our grandparents, we got the second part. With a bit of distance, I feel a bit sorry for my mum for having to come up with soooooo many presents for both of us, and I also admire her that she got it right 90% of the time. With age I feel like I am losing a bit the need to be receiving presents and the joy of giving is growing. In the end, Christmas should not be about presents but about beloved ones, family, the smiles on their faces when they unwrap their present or they bite with excitement into gingerbread and vanilla cookies you baked… It doesn’t seem like there will be too many presents in our household tho year. Instead of more stuff we will probably take a trip somewhere around Vietnam for me to see a bit more of the country and taste some local food specialities.

But there is one more thing on my mind… This year I left the field of helping others and I started to earn money for someone. Not that I wouldn’t like my job, I do and I learned a lot, what I’m really happy about, but you can imagine how fulfilling is something that has success measured in profit when before my success was measured in the number of newborns born HIV negative. The reality is that in Saigon my opportunities are limited and therefore I’m happy to have a job that I enjoy even though the fulfillment rate is a bit lower than desired. On the other hand, year 2011 was the year of famine in the Horn of Africa, persistent problems in Sudan and DRC, earthquake and tsunami and Japan, floods in Thailand and Cambodia… And even if I count as I can, I’ve given less this year then I have been given. Some might think that I’m buying my conscience like this, and it might be partially the case, but the reality is that Christmas time is the time when we all pause for a bit after a crazy hectic year and we realize all the things we are thankful for. And also that it’s not automatic, that we are privileged in not having to fight for survival every day, we can live our lives as we want them, do things we like (such as write food blogs)… And so it is completely natural that we reach out to our wallets and try to give something back…So if you can, maybe try to buy one present less, or bake one less kind of Christmas cookies, and money that you saved give to a cause that you care about and that you believe might make this world a better place. Of course, the world problems will not disappear right away, but the person that will be helped by thanks to your money, that will have something to eat, or that will be able to access necessary health care, education or micro-loan to start a little business, that person will be affected, his or hers life will change for better. The change is not immediate, change is gradual and is created by people who care about issues around them and make little steps to change the situation for better… and as we fight through our food blogs for people to think about what they eat, to make better food choices and to explore new tastes, let’s try to fight also for example for being able to write these blogs in a world where people do not die of hunger…

You can start here:

Magna Children at Risk

People in peril

Oxfam

Charity Water

Kiva

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s